Narativita, autenticita, práca s textovými médiami či lyrická estetika sú výraznými rysmi tvorby súčasných umelcov a umelkýň. Mohli by sme tvrdiť, že tieto tendencie pokračujú v odkaze tzv. „píšucich umelcov“ (Pospiszyl, 2015), ale ich motívy sú dnes iné. Sú menej zaťažené konceptuálnym uvažovaním a inštitucionálnou kritikou, apelujú skôr na dôležitosť hovoriť z určitej pozície či kontextu. V diplomovej práci sa snažím mapovať postkonceptuálne tendencie práce s textom v súčasnom vizuálnom umení, v prostredí Česko-Slovenska, konkrétne u generácie autorov a autoriek narodených po roku 1990. Kladiem si otázky kde a v akých podobách sa text v prostredí vizuálneho umenia vyskytuje? Kde sa stierajú hranice medzi literatúrou a vizuálnym umením? Môže byť „pohľad dovnútra“ radikálnejším gestom než kritika spoločnosti?

Diplomová práca mapuje trajektóriu používania textu vo vizuálnom umení, ktorý v konceptualizme  fungoval ako nositeľ významu, v období normalizácie predstavoval predmet politického boja a s nástupom internetu sa začal využívať ako nástroj apropriácie či logickej analýzy. Na pôdoryse vlastnej umeleckej skúsenosti a rozhovorov s vybranými autormi a autorkami sa snažím poukázať na funkciu textu v umení dnes. Dnes, v dobe vizuálnej nadprodukcie sa jeho rola neoslabuje, práve naopak, predstavuje nositeľa subjektivity a autentickej osobnej výpovede. V reakcii na neoliberárny stres (Fisher, 2022) slúži text ako protiváha k informačnému pretlaku a predstavuje únik do súkromného, intímneho priestoru.