Jednou z najdôležitejších inštitucionálnych inovácií, ktoré prináša Lisabonská zmluva, je vytvorenie Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (EEAS). Proklamovaným zámerom vytvorenia tejto novej diplomatickej štruktúry je dosiahnuť, aby európska zahraničná reprezentácia bola koherentnejšia a efektívnejšia, čím by sa zvýšil vplyv Únie vo svete. V danom kontexte je cieľom diplomovej práce analýza procesu formovania EEAS. Práca sa konkrétne zameriava na špecifikovanie pozícií jednotlivých aktérov – t.j. členských štátov, resp. Rady, Európskej Komisie a Európskeho Parlamentu – pri vyjednávaní podoby novej európskej diplomatickej služby vzniknuvšej na základe ustanovení Lisabonskej zmluvy. Zároveň sa práca snaží identifikovať základné problematické body, v ktorých sa pozície zainteresovaných aktérov rozchádzajú. Špecifickou otázkou, ktorú si práca kladie, je, či výstupom rokovaní je skôr medzivládny alebo nadnárodný charakter novej diplomatickej služby. Hypotézou práce je, že Európskej službe pre vonkajšiu činnosť chýba definícia jasnej strategickej perspektívy, čoho prejavom má byť uprednostňovanie partikulárnych záujmov pred potrebou vytvorenia efektívnej vonkajšej služby. V tejto súvislosti práca ponúkne hodnotenie obsahu a procesu príprav návrhu zriadenia EEAS, dokumentuje dostupné postoje vybraných krajín EÚ k obsahu návrhu a v čom sa tieto líšia. Argumentácia je postavená na prípadových štúdiách Veľkej Británie, Švédska a Slovenskej republiky ako krajín s rôznorodými záujmami i odlišným geopolitickým postavením, na základe ktorých sú ilustrované rozdielne postoje členských štátov k vytvoreniu EEAS. Veľká Británia je vybraná ako príklad štátu presadzujúceho medzivládny charakter zahraničnej politky EÚ, Švédsko ako krajina historicky preferujúca neutralitu v zahraničných vzťahoch, ktorá však v čase príprav návrhu EEAS držala predsedníctvo Rady EÚ, a napokon Slovensko ako zástupca Vyšegrádskeho regiónu, resp. krajín tzv. východného rozšírenia.